Edo revue

 

  edo revue

 

Polytematický záznamník.

 

Ročník I. Číslo 1 Rok 2001 V tomto náčrtníku uverejňujem svoje literárne a výtvarné práce. Určené sú pre priateľov umenia. Budem rád, keď mi o mojej práci napíšu čitatelia kritiku na adresu: Edmund Capák,

Kanaš 1504

Veľký Šariš 082 21.

 

Maliarský príbeh.

 

Nejde tu, v tomto príbehu o fikciu. Hoci „príbehy“ každý človek s dobre fungujúcou fantáziou by mohol denne písať, alebo vymýšľať.

Ja to robiť nemusím.

Mám denne toľko zážitkov, ktoré sú z reálneho sveta. Literárne spracované, zdajú sa byť fikciou. Napríklad ten z liečenia vo Vyšných Ružbachoch.

Keďže som mal čas a chuť poznávať okolie kúpeľov, jeho premenu farieb z letných na jesenné, bral som so sebou na prechádzky aj batoh s výtvarným materiálom.

... Vonku, - krásne pozdné letné popoludnie. Lastovičky sa toho dňa so mnou rozlúčili. Ja som im zaželal príjemný let a potom som sa vybral pod horu, skade je pekný výhľad na dedinu Vyšné Ružbachy.

Po cestičkách, ktoré viedli pokosenými lúkami sa ešte sem - tam ukazovali jesenné kvety a k môjmu potešeniu kvitla ešte moja obľúbená čakanka. Kvietok, ktorý ma všade, kade sa potulujem, čaká. Ja ho rád obdivujem a maľujem, kreslím i fotografujem. Cestou som zbadal kvitnúci bodliak, podvedome som si spomenul na moju prvú profesinálnu grafickú štúdiu, pod vedením môjho pána profesóra Štefana Hapáka. Keď som kresbičku ukázal, doporučil mi, aby som túto štúdiu bodliaka previedol do grafickej podoby, technikou - suchá ihla. Priznám sa. Bol som si dosť neistý výsledkom, ale pre môjho dobrého pedagóga bolo príznačné, že vedel vždy povzbudiť pri tápaní a nájť pozitívne východisko. Tak vznikol pred štyridsiatimi rokmi môj prvý grafický list. Bodliak s čmeliakom.

Potom som sa v spomienkách sporadický vracal k tomuto dielku a vždy ma potešilo.

Až teraz, na liečení, som sa stretol s podobným skvostom, ako vtedy pred rokmi. Pri západe slnka dobre sa mi robila štúdia. Kresba perom. Počas kreslenia som spomínal.

A verte, - neverte!

Keď som obdivoval ten nádherný bodliakový kvet, sadol si naň aj môj starý známy priateľ, čmeliak. Prístatie čmeliačika ma veľmi potešilo a zároveň aj zaskočilo. Povedal som si: To však nie je možné. Taká náhoda! Rýchlo som sa spamätal a pokiaľ môj priateľ „nasával“ a túlal sa po kvete, ja som si ho rýchlo zaznamenal.

Nestačil som sa s ním ani lepšie zoznámiť a uletel. Žiaľ, do neznáma. Viem - a som presvedčený, že spriaznené duše sa stretávajú sa stretávajú. Niekady aj pomáhajú, keď je pomoc potrebná. Niekedy, ako v tomto prípade, aj urobia radosť.

Som presvedčený, že v tej chvíli ma pozoroval z neba vysokého môj pedagóg, vzácny priateľ a učiteľ. A čo neurobí priateľ pre priateľa. Keď vedel, že myslím na neho a na svoju prvú prácu s čmeliakom, tak mi ho na chvíľu poslal. Ale len na chvíľu, aby som si jeho podobu osviežil v pamäti. Bola to nádherná chvíľa. Snáď aj najkrajšia na liečení.

Slnko zapadá.

Pomaly sa oživuje jesenná nálada.

Listy sa farbia do nových odtieňov.

Hmlisté rána začínajú,

ale je isté:

Keď myslím na priateľa,

či je všedný deň,

alebo nedeľa,

vždy sa práca vydarí.

 

Keď zima okna pomaľuje

a ohník v krbe vzĺkne viem,

že blízko pri mne je môj priateľ.

Hoci sme aj relatívne ďaleko:

On v nebi

a ja ešte na zemi,

myslíme často na seba.

 

Teší sa,

že sa mi práca darí.

Bodliak nakreslený na papieri,

ako si na ňom čmeliak šantí,

zahrieva duše naše,

hoci sú blízko,

hoci nás veľká diaľka delí.

 

Verte,- neverte! To sa mi prihodilo a to je písomná podoba môjho príbehu.

A aby to bolo vierohodnejšie, prikladám suchú ihlu „Bodliak“ v porovnaní s perokresbou, ktorá vznikla v kúpeľoch - Vyšne Ružbachy dňa 7. septembra 2000.

Teda: Tieto dve podoby delí zhruba štyridsať plodných rokov. Koľko krásy som medzitým zažil, to je veru na veľa. Veľa podobných a ešte krajších príbehov a nemusí mi pracovať ani tvorivá fantázia. Tú budem využívať počas zimných večeroch, keď budem spomínať:

Na leto horúce.

Na žlté vence z púpavy,

ktoré mi uplietli moji čiernookí priatelia.

 

Na akrobátky lastovičky,

ktoré s veľkým G lietali, ako Suchoj

a dokázali i Kobru.

Na modré očka čakanky,

ktoré ma denne udivovali

svojou krásou nóblesnou.

 

Jeseň je tichá spleť farieb,

na ktoré dýcha chladný mráz.

Spomienka na obraz:

-Utro v lese od Šiškina.

Je to jeseň čarovná.

Otvorená kniha.

Čítať ju môžeme od rána do večera.

 

Môj dobrý pedagóg a priateľ

sa na mňa pozerá

a ešte je rád,

že mohol mi byť učiteľ

i kamarát.

 

Mám rád život

i jeho premeny.

Vyberať kamienky z detstva,

ktoré som zbieral rád.

Snáď myslí na mňa i moja mama.

Iste sa so mnou v duchu teší,

že v lete a či v jeseni

poznávam príbehy,

ktoré ma robia šťastným.

 

Viem, že ľudský mozok ešte stále zlyháva. I keď je už počítačová éra, ešte stále nám nesprostredkúva poznanie a informácie. Len tým šťastnejším.

Aby sme mohli pochopiť, že náhoda, to nie je „náhoda“.

Náhoda, to je veľké umenie.

V dnešnej dobe to pracovne pomenujme skromnejšie, ako intuícia, alebo: Ako hra.

Umelec je človek, ktorý v zlomkoch času pozná i nepoznané, ktorému dnešná veda ešte hovorí: Fikcia.

V týchto otázkach chválabohu neexistuje ešte protekcia.

Alebo na to máš, alebo tomu jednoducho never!

Život je, či chceme, alebo nie - niekoľkorozmerná veličina, ktorú dnes vie zhruba pomenovať len úzky zlomok obyvateľov tejto krásnej zeme.

Viem sa tešiť z jej krás. Ostatní právoslávni ešte zatiaľ len pustošia myseľ svojú aj svojich poddaných.

Príbehy sa píšu ľahko, keď ich prežiješ a vieš sa potešiť z ich krásy.

Umenie v akejkoľvek podobe ešte neprekonali žiadne izmy, žiadna ideológia a ani veda či teológia.

Odkedy je človek, človekom, čo po ňom ostane večne? Je to umenie!

Nech vám tento príbeh poslúži, ako zamyslenie sa nad otázkou: Ako je to s láskou?

... a ako žiť život, aby bol zmysluplný a hlavne tvorivý a slobodný!

Aby sme nemuseli chodiť zo strany, na stranu.

Aby nám lídri nesľubovali dobrú pašu, ale aby sa vytvárali podmienky pre zmysluplnú tvorbu. A hlavne: Aby nám umenie pomáhalo žiť život a neumierať ešte za živá.

Aby sme dokázali žiť tak prirodzene, ako čierna krava, keď nám denno denne biele mlieko dáva! Anjel môj tvorivý!

Nebuď lenivý

a pomáhaj mi

vo dne, v noci.

Buď mi stále na pomoci.

Nech sa držím nad vodou.

Ou, ou, ouú!

 

Mocna kawa u Teresy!

 

V Chociemysli sa podáva

silná káva.

Ráno,

na obed i večer.

 

Biely kolor

každé ráno žiari.

Na stožiari plápolá:

Biela.

Modrá.

Červená.

 

Slowak Edo sa túla

vo vymedzenom priestore.

Na dvore u Teresy

maľuje ranné brieždenie.

Modré nebo vybruje.

Zlaté slnko sa na mňa usmieva

 

Červená sa, červená,

keď jej hladím

odhalené ramena.

Nežné telo

vydáva svedectvo

pozdného leta.

 

Motýľ ešte lieta

a Šarik šteká.

Čakanka stále čaká

na dobrého človeka.

 

Z cyklu: Báseň na každý deň.

21.2.2001

 

 

Provinčný maliar. Príbeh z košice.

Dnes jasné hviezdy svietia. Do podsvetia sa schádzajú slávni mocipáni, aby si vyšňupali svoju polovičku. Jediné potešenie v tomto neľahkom svete im ešte ako tak spôsobuje počítanie dolárov vo švajčiarských kontajnéroch. Boh sa na to už nemôže pozerať. Raz vynadá jednému, inokedy upozorní druhého podliaka, aby už nevymýšľal a aby už išiel pozerať televízne noviny. Náš pán !prezident!, nepôjde z kúpeľov domov, až kým úplne neprecitne v druhom kabáte. Stále ešte staré problémy pretrvávajú. Ešte ho máta komunistická minulosť. Ráta a to určite, že raz sa zobudí a bude chválabohu ka - kat - kato - katolí.... kom! Komandír, geroj, geroj, Čapajev.

 

Ako som už povedal: Počítajú, počítajú a stále im chýba kúsok toho šťastia.Ešte šťastie, že už sú v nebi.Už ani tie hodinky nechodia tak, ako kedýsy. Predtým drahé Doxy. Potom nastali časy! Davaj časy!!! „Ešte predtým som mal Ruhlu. Viem, že ich do truny nezoberiem. Alebo, keď ich stíhnem opraviť. Možno že.“

 

Aj pán premier, keď zmaturoval mal Luč. I ja som mal. Myslel som si, že mám reumu a ja som mal zápal okostnice. Pamätám sa na to veľmi dobre. Práve vtedy sa predával nový typ sovietských hodiniek. Veľmi sa mi páčili. Okrem nich mali plné regále krištálových pohárov. Vtedy som ich ešte veľmi nepotreboval. Pili sme z horčičákov. Ja, môj otec i Piťo. Piťo vtedy na svojej mocnej ruke nosil nerozbitnú Zarju.

 

Viem, že aj starý predseda vlády ma odložené svoje prvé hodinky. Netypnem si ich názov, ale keď študoval v Sovietskom zväze, práve boli v móde hodinky značky: Poljot. Polpotov režím sa držal pomerne dlho. Veď aj príliv zahraničného kapitálu pokuľhával. Nebolo to zapríčinené našim režimom, ale jednoducho, do konca tisícročia bolo ešte ďaleko. Blízko i ďaleko bolo vtedy do Moskvy.

 

„ A tie májové rána. Bola to veľká rána pre reakcionárov. Sedeli ešte na konáry a bolo im dobre. Ale potom prišli studené rána a holomrazy. Vtedy sa to všetko zrútilo. Spadlo. Padli domčeky z karát.“

 

Hlupáci boli školopovinné deti. Predseda MNV a jeho tajomník sedávali po večeroch na strane. Nemali čas pozerať na nočnú galaxiu, ako to bolo zvykom pre radových komunistov. S napätím sme očakávali, kto prvý vypustí umelú obežnicu zeme. Nemýlili sme sa. No predsa: Prvým človekom, ktorý sa na nás pozeral z vesmíru bol občan Sovietského sväzu, Jurij Gagarin. V tom čase som už bol náčelníkom stanice. Počul som jasne všetky echa. Bolo to krásne. Povznašajúce. Socialistický tábor zvíťazil!

 

Dnes sa na to už pomaly nepamätá ani Vasiľ. A Vasiľ bol predsa povereníkom pre školstvo a kultúru. To boli časy. Ešte aj dnes si zapísujem do zošitov, ktoré sme dostávali v škole bezplatne. Všetky práva sme mali vyhradené! Hradní páni boli vysoko a perspektíva ďaleká. Všetko sa zbiehalo do jedného úbežníka.

No centrom, nebom, jednotou,

krás mojich,

 

bola moja Marína.

 

„ Vedel som, že to nezvládnem. Že to poseriem! Počítal som s tým, že ochoriem na hlavu. V krajine môjho mozgu začínali patologické zmeny. Bol to nevyhnutný proces. Keď nenastane správna interferencia a akože ani nemohla, musela nastúpiť perforácia mojej mozgovej krajiny.“

 

„ Vedel som, že porozumenie mojej krajiny mozgovej nastane až vtedy, keď sa stanem sám sebou. Lepšie povedané, keď zutekám z dosák, ktoré znamenajú svet a stanem sa aktívnym režisérom svojho života.“

„ - aj Vasiľ mi vtedy pomohol. Videl som na vlastné oči, ako nám chce dobre. Vedel som, že bude dobre, keď sa stane krajčír politikom i RSDr. Aj jeho priateľ Erik Honecker bol dobrý. Maťo v tom čase spadol na hlavu. Pamätám sa, ako mu pukla. Ako nezrelá tekvica.“

 

Bol som poprosiť pána primára Farbakýho,aby sa pozrel odborným okom na môjho syna. Minúty utekali, ako vesmírny prach. Potom prišiel pán primár a povedal: „ Pán Capák, gratulujem Vám. Máte neuveriteľne inteligentného syna.“ A teraz si uvedomujem, že je to holý fakt. Nie a nie skončiť vysokú školu. Samé problémy z vedúcim katedry na dizajne, docentom Blonským a jeho rodinou. A potom, ani ďalším som nedal ani korunu. Myslel som, že ich rozdrapí. Musel sa chudáčisko učiť. Učiť a učiť!

 

A teraz je majorom v zálohe. Chcel byť inžinierom, ale len ja sám som ním ostal. Nepil som ani s prorektorom, ani s dekánom a vedúci katedry ma už nebyruje. „Také hovädo sa z neho stalo, že keď ho zbadám, radšej sa pozerám do výkladu na digitálky.“ poznamenal stroho bývalý vedúci katedry. Ale boli to pekné časy. Boli sme mladí. Vtedy nás neboleli klby. A moj syn Maťo má už tridsať rokov a stále je nezamestnaný. „Bože jediný. To sú časy.!“

 

„ A keď ja raz zomriem, nebudem už počítať doláre s Vilom a Cupom, ale EURO!“

 

„Maľujem obrázky. Najradšej kvety. Holé baby nie!“

 

„Teraz, po nociach čakám na smrť. Viem, že nie som sám . Aj Vasiľ, aj Kenedyho vnuk s mamou čakajú. Keď nemám čo robiť, počitám ovečky. Zapnem PC a zamýšľam sa nad najdôležitejšíma časťami limbického systému. Moja krajina je ešte aktívna.“

 

„ Vlákna zo všetkých lalokov (asi štyroch?), spoločne s asociáčnými vláknami, ktoré spájajú samostatné spojenia do jediného unifikovaného zážitku, sa zbiehajú práve do oblasti hipokampusu. Vďaka obojsmernej prepojenosti medzi hipokampusom a jeho priľahlými pripojenými štruktúrami s inými časťami mozgu sa spájajú zážitky vonkajšieho a vnútorného sveta do jediného celku. Vedel to i Adolf?“

 

„ Ja už toho veľa nenamaľujem. Ráno si dám kávu, na obed trochu jednodňového chlebíka s mliekom a večer? Poukladám farbičky. Zatvorím terpentýn a šup, - do postele. Dám si ešte Bacha a Szeghyovej Iriske napíšem básničku. Potom sa pomodlím k anjelíčkovi strážničkovi: Anjelíčku, môj stražníčku, opatruj moju dušičku, aby vždycký čistá bola a Ježiškovi sa páčila. Amen!“

 

Ráno vstanem, ako nikdy! Podojím kravu. Žena mi kávu uvarí a ponáhľam sa na stanicu, aby som nezmeškal vlak.

Tak, tak. Tak sejú mak.

Do vody.

Z vodičky.

S čistými nožičkami.

 

„ A v očiach mám iskru, ako pred revolúciou. Nie Piťu?!“

Moja mačička sa teší, že slniečko svieti. „ Nero sprostý na ňu dotiera. Potvora jedna nepodarená. Ako jeho gazda!“

Mesiac dorastá. Mateju, Mateju. Na teba olovo lejú. „ Cetko jim zajda hori. -Nehori, nehori. To muj Berty kuri !“

( Spomienka na detstvo. Keď včera, už bolo dávno pred včerom.)

 

 

 

 

Provinčný maliar.

Ako som stratil vlastný rozum.

 

Mladý som bol, keď sa hľadali nepriatelia strany. Hral som na varhany dosť dobre, len koleso dejín sa ťarbavo rozhybávalo. V tej chvíli bol každý, každému katom. Roztočil to náš prvý robotnícky prezident a potom: Išlo to čím ďalej rýchlejšie a rýchlejšie. Dole kopcom. I ja som mal strach. Aj moji rodičia.

A tak: Keď som mal narukovať ku Kádrovým vojenským jednotkám MV nevedel som čo ma čaká. Pre prípad, že si na mojej hlave učiteľskej budú chcieť zgústnúť holiči, tak som sa dal už doma preventívne ostríhať. Do hola!

Nevedel som, čo ma čaká, tak som doma zlepšoval pohybovú kultúru, kondičkou. A zrejme som urobil dobre. Čakal ma nedôstojný prijímač, v ktorom sa všetci debilkovia chceli vyvršiť. Chceli, ale nemohli. Všetky nadbehy i podbehy som zvládal, bez prosíkania o pomoc. Mozok som mal čistý a ostražitý.

Práve chytali nepriateľov strany. Zostreľovali nepriateľské balóny. Nedbal som na podhodené panflety. Zaspával som väčšinou ako zajac. Z jedným okom otvoreným dokorán a s druhým som prežíval množstvo erotických snov, sprevádzaných polúciami. Môj doktor Stano vedel o čo ide, ale prežiť som to musel sám. Po budíčku sa z teplého slamníka vyparovala nočná mora. Ráno som bol čerstvý ako rybička. Chodil som na rozcvičku do pol pása zoblečený aj keď snežilo. Každý deň som poctivo ukrajoval z dvojročného pobytu v kasárňach. Pollitráky sa mi riadne vyformovali na nohách. Bola to paráda!

Na vysielači som si organizoval jednú veľkú zašívareň . Ráno, po rozdelení úloh som sa rýchlo utekal zašíť. Keď ma niekto hľadal, povedali mu: „Kondička je zašitý s tákovou hle jehlou.“ A naznačili roztiahnuté ruky. Od kraja, po kraj.

Nemal som žiadne problémy, len ja som robil svojim nadriadeným. Nevedeli, prečo mám stále úsmev na tvary?Prečo nie som nervózny a prečo som slušný, až to bolí! Inakšie sa ani v mojom prípade nedalo. Žiaden somár ma nevedel unaviť. Skôr môj vnútorný pokoj ich vzrušoval. Ale: Vždy som im dal prednosť, nech ukážu čo vedia a potom som im ja predviedol, ako to viem. Za socializmu sa ťažko hovorilo, že je najlepší. Všetci sme boli rovnakí. Ale predsa: Na konci vojenskej základnej služby ma veliteľ roty navrhol za náš útvar na vyznamenanie: Za službu vlasti!

Verte, alebo neverte. Rád som slúžil svojej vlasti. Tak, ako dnes mladí slúžia svojej vlasti. Slúžil som a žil len s tou jednou podmienkou, že sa nespreneverím odkazu svojich rodičov, ktorí ma jasne formovali pre život a prácu. Nemusím sa hanbiť za nič čo som robil.

Uvedomoval som si od prvej chvíle na vojne, že som pedagóg a mladý umelec. Chcel som každému kto bol v mojej blízkosti ukázať, aké sú moje ideály. Mal som ich plnú hlavu a mám ich dodnes.

Hlavy sa stínali. Boli rehabilitácie. Môj život mal svoje pevné smerovanie. Chcel som využiť svoju šancu. Dostal som do vienka zdravý kreatívny mozok a predpoklady všestranne rozvinúť svojú osobnosť. Bál som sa o životy mojich blízkych a prirodzene aj o svoj život. Šťastená stála na mojej strane a stojí až do dnešného dňa. Teraz, rovnako ako predtým, dávam pozor! Život to nie je prechádzka rajom, ale je stále fascinujúci! Teším sa na každý deň. Vôbec ma nevzrušuje ten, -druhý svet o ktorom sa toľko klábosí. Teraz sa mi žiada spievať a radovať. Ani Piťo a ani ja nemáme chuť pritakávať dogmatikom viery. Som za tvrdý a spravodlivý život tu, na našej zemi.

Svine sa pasú. Keď sa napasú aj tak pôjdu na klobasy. Alebo pred tým ešte, do basy. Basom mu, basom! Ja jeho andela. Dosť bolo radovánok. Nastáva pôstne obdobie. Budeme sa pozerať, ako sa v obchodoch kazí mäso a mäsové výrobky? Neviem ako na mestskom úrade úradníci, ale ja nebudem pôstiť. Teraz, keď nemusím čakať v rade na mäso kúpim si, kedy chcem a hotovo! Dobre už bolo a verím, že bude zo dňa na deň lepšie.

Len sa nesmie dať beztrestne dýchať papalášom. Čím viac slušný človek ustupuje, tým dotieravy hlupáci si rozkladajú svoje tučné zadky na úradníckych stoličkách.

Bol som dobrý, aj dobrý ostanem, len svoj Gerok lacno nepredám. Všetko imanie rozdám, len tú svoju buďku, v ktorej som sám so svojou poéziou neotvorím. Je mi dobre na svete. Hoci ešte mám pôžičky, verím, že ich splatím, pokiaľ odídem z tohoto sveta.

Mám Trabanta z roku 1967. Kúpil ho z Bazáru môj otec aj so sestrou Ruženkou na splátky. Mám Škodu 100 L z roku 1971. Kúpil som ju od ruky, pred dvoma rokmi. Dal som ju do poriadku a som šťastný, keď si na nej fičím na plenér, do Poľska. Mám Škodu 1203 z roku 1982 a toho roku ju dám znovu do sto percentného stavu. Teším sa veľmi na svoj nový výlet za maľovaním v prírode. Mám skladací obytný príves SKIF M1. Kúpil som ho pred rokom za desať tisíc korún. Na splátky. Urobil mi už radosť najmenej za stotisíc korún, hoci ešte stále len snívam o cestách za dobrodružstvom a poznaním. Mám traktor TZ 4K 14. Bola to paráda. Konečne! Na konci socialistického režimu mohol si občan viac menej legálne kupovať traktor pre súkromne potreby. Bolo že to radosti. Rozmýšľali sme, či kúpiť nového Favorita, alebo za zarobené peniaze s Edkom kúpiť traktór. Na prelome roka 1990 som si odvážal z Agrozetu nový stroj, ktorý nám robí radosť až do dnešných dní.

A ešte: Keď sa Japonci rozhodli vyrábať sériovo automobili 4X4 na začiatku 80. tých rokov aj ja som doma so synmy staval buginu, ale nedostával. Na pevnom ráme mám uložené predné i zadné polonápravy. V predu i vzadu na lichobežníkových ramenách. Motor, Trabant 601. V prevodovke som kúžeľový diferenciál nahradil pevným. Na jednej srane pre pohon hydraulického čerpadla a na druhej strane pevného diferenciálu pohon stredného prevodu v pomere 1:2. Trvalo zapnutý zadný pohon. Namontované smerové brzdy pre lepšiu manevrovateľnosť a aj ako náhrada uzávierky diferenciálu. Je to pekná hračka, ale pre náš chaotický a nervózny život nepraktická. Niet času na jej dokončenie. Až příště! Tak sa kotúľa deň za dňom a 18. apríľa budem mať šesťdesiat! Keďže som stále len provinčným umelcom a chorý na hlavu, asi už len tak „maňána“ budem žiť. Napíšem báseň na každý deň, obrázok namaľujem a keď mi ešte ostane čas, poteším sa pri práci na PC.

Ráno vstanem, podojím kravu a žena mi kávu uvarí. Potom? .... budem sa tešiť na východ slnka tak, ako keď som bol mladý a veľmi som sa bál, či sa mi otec vráti zdravý, keď ho ŠTB vyšetrovala, že jeho brat ušiel v štyridsiatom ôsmom na západ. A nie na východ! Teraz si zahrám na varhanoch: Pasztárok, pasztárok orvendezvo! (Pastiery, pastiery, hore vstaňte!)

Blíži sa MDŽ. Už sa teším, že dám ženám ružičku. Tento sviatok bol v socializme najveselší. Teraz ho KDH nechce, lebo je to komunistický sviatok. Ešteže mne je to jedno!

V osemdesiatých rokoch som stratil rozum. Cítil som, že mi zrazu moja mozgová kôra nedáva správne údaje o živote okolo mňa. Pociťoval som zo dňa na deň, že sa odpájam z každodenného života. Okupovala ma čím ďalej, tým väčšia beznádej. Nevedel som kam z konopí. Až do dnešného dňa hľadám zdravý rozum. Všetci, až na malé výnimky si myslia, že som nenormálny. Ale ja len hľadám to, čo som stratil. Myslím, že po strastiplných peripétiach, za pomoci dobrých ľudí znova nachádzam sám seba. Svoju stratenú sebadôveru. Svoj zdravý rozum. Je to ťažká práca, ale keď ten život je taký krásny, farebný!

Nevadí mi, že zo mňa Robertko aj s Jankom robia veľkého zbojníka Jurka. Volajú na mňa náčelníka polície, hoci on má nervy z nich. Ale čo urobíme, keď hlupáci „pracujú“. Veď aj oni sú od Boha. Musia niečo robiť. Ňe Slavu?

Čakám, kým slnko vystúpi vyššie na oblohu. Potom si sadnem na teplé miesto v južnom zákuti. Vystavým svoju unavenú a zvráskavenú pleť pôsobeniu ultrafialovým lúčom. Tak, ako pred štyridsiatimi rokmi. Nechcelo sa mi ísť na seminár z historickej gramatiky k docentovi Tóbikovi. Za každú slastnú chvíľku som draho platil. Pre zápočet zo seminára som chodil aspoň desaťkrát! Obdivoval som trpezlivosť vedúceho Katedry slovenského jazyka! Dnes by som pre jeho láskavosť urobil všetko. Bol to nesmierne vzdelaný profesór a jeho prednášky mám dodnes uložené v základnej pamäti.

Teraz viem, že všetko zlé je na niečo dobré! Nech sa deje čokoľvek ťažko stráviteľné, prijímam to s ľahkosťou, pretože viem, že ma Boh skúša. Urobím všetko, čo je v mojich silách. Viem, že mám okolo seba dobrosrdečných priateľov, ktorí mi nedajú zahynúť. Chcem ešte veľa somarín napísať, ako mi zdôrazňuje Marika a namaľovať krajinu svojho detstva s pestrofarebnými kvetmi a motýľami, ako kmitajú od kalicha, ku kalíšku. Po dúškoch nasávam nektár z kvetov voňavých, ktoré rád a s veľkou rozkošou maľujem pre svojich najbližších.

Ach, ach!

Farebné sny sa koťúľajú

po zelenom koberci môjho života.

Spoza plota vykukuje Nero.

Obdivuje možné i nemožné veci.

Čaká na dobré slovo uličníka

a zďaleka i vavreka.

 

Zapaľujem každý deň,

modré nebo nad hlavou.

Na dlani sa hrám s lienkou ľúbeznou.

Preberáme živú abecedu.

Mám vrodenú dispozíciu,

pre každú situáciu.

Prekérnu i obyčajnú simuláciu.

In gratiam redire cum vitellus:

Pomeriť sa s teliatkom.

 

Zo Strany na stranu kľučkujem.

Bojujem o separátny mier.

Páči sa mi žena.

Oblečená do blúzky.

A hľa: Obrázok utešený!

Ona mi beží v ústrety.

Dlane k slnku obrátené

a spieva pieseň o lete

a o voňavej láske

a pridáva nové slová.

 

Život nás ohýba zo základnej polohy,

na nohy.

A potom zas, -hore značky.

Nemôžeme zaspať,

ani jediný deň.

Nepremárniť ani jednú

tichú a svätú noc.

V kalendári,

keď sa darí,

pripíšme si denno - denne,

jednú zlatú hviezdičku.

Nie somsidku?

 

 

 

 

Jestem na antene ?

Tak...

Tak...!

Ja jestem Slowak

Neviem, ako sa otáča zem,

ale poloosy na mojej Škode mám v poriadku.

Do každého riadku vkladám slova,

ktoré osnoval život.

Taký,

aký práve plynie v Chociemysli.

Kde včera, znamená už zajtra!

 

 

 

Posledná poznámka.

 

V našej Sexi šope sa dáva príma cena každému, kto má pokazené vajíčka. Vajcia na trhu práce čerstvé, predáva každá solídna babka - demokratka.

Vladko jej pristríhol krídelka. Teraz papká pred parlamentom tri dni. Deň a noc.

Ivanko tam pristál so svojím vtáčikom. Taká pekná veľká hlava. Očká priateľsky žmurkajú. Pritakávajú Babkám demokrátkam. Kam, kam. Komm hier!

Máte pravdu, milé tetky. Máte pravdu!

Ja, ja! Musím jazdiť na holej ( Babe).

Súťažím, kto je rýchlejší! Kto viacej vydrží. Či vy, milé babky, pred parlamentom.

Alebo ja! Ja -ja.

Musím z vysokej školy do parlamentu chodiť pre výplatu a zabudol som na svojho asistenta, naloženého v alkoholickej atmosfére, pod parou.

Nech to para tlačí. Stačí?

 

INANA - Bohyňa plodnosti.

Obecná ponuka platí. Svätí sa schádzajú na obcovanie.

Ja nie! Ja nie! To Piťo!

Všetci pijeme pivo, len ja Pito.

Bohyňa plodnosti prišla na poslednú chvíľu.

Postoj chvíľa!

Milovať sa v husej koži za každú cenu nemusíme. My vieme chlastať aj z Grálu, môj pane.

V poltopánkach a hore bez, potkal potkan potkana. Na malej strane odtekala voňavá smradľavá voda. Šmýkame sa na križovatke dejín po holom pupku. Do parlamentu volíme svojich volov. Ivana i jeho žiaka Petra. V mojom svetri zaspala unavená blcha. Nešmátrajte mi po vreckách, ako môj Jožko i s hlúpim Erdkom. Čimčarára, čimčára. 26.4.2001

 

 

Predkladám vám štyri materiály.

Jeden lepší, ako druhý!

Nečakajte, že vám budem písať o antikoncepcií. O tom sa hovorí nezrozumiteľne v klube KDH.

Hádajte, či vedia o čom hovoria?

Horí ohník, horí.

Na Kráľovej holi.

Ktože ho nakládol,

že tak dobre horí?

Dvaja sokolíci!

Jeden po praslici a druhý po meči.

Reči sa hovoria a chlieb sa pije.

Tie zmije, zmyje len dobrý dážď.

Na Hromnice o hodinu více.

Ktovie, či sa tam stretneme?

Po pravici toho jediného.

Syna jeho!

 

 

 

Vydané s láskavým prispením nadácie Inflagranti

K napísaniu týchto myšlienok má donútili: Páni poslanci v Blave i doma v rodnej dedine. Svojim do mlýna prispeli i moji blízki i vzdialeni, Mgr. MUDr. i JUDr. Pán PaeDr. a slávny RSDr. Bidak. Všetci prispeli svojim dielom. Češi peši a my Slováci rovnými nohami do Európy.Ňe Slavu?

 

 

Moje chodníčky...

Aká je to vášeň, vybrať si jednú cestu, úzky chodníček a po ňom vykročiť , -do sveta.

Môj svet je plný fantázie radostnej i pofrkanej rôznymi odtieňmi denného svetla.

Kamarát Nero čaká, kedy vyrazíme do nebíčka voňavého. Dobrodružstvo je krásne, keď poznáme jeho pravidla. Ňe Nero?

 

Vďaka tej poslednej výstrahe, som ostal v celku celý, -len s odretým kolenom a bozuľou na hlave. Ňe Nero?

 

Môj Nero vie všetko. Rozozná dobrých susedov i nepriateľov, ktorí by ho najradšej zožrali i s chlpami. Uliční potulovači kričia: Bite ho, smradľavého a telefonujú mi: „Pán Capák, zavrite toho psa!“

Môj Nero vie všetko. Vie aj britko zaštekať, keď mu niekto lezie na nervy. Rád sa púšťa s vervou do neznáma. Má svoje značkované chodníčky. Po pachu pozná svoje krásne sučky.

I ja! I ja! Ňe Nero?

 

Môj svet je plný fantázie, všedného i sviatočného dňa. Ísť po chodníčku vyšľapanom, to nie je ani pre Nera. Máme rady krivoľaké cesty i zákruty bez konca. Stretneme nevesty, čo sa na nás usmievajú. Pristavíme sa pri pulte, kde vodku nalejú. A tebe nero stačí Čistá voda. Máš predsa rozum. Bola by škoda, pokaziť si deň, ktorý sa tak krásne odvíja.

 

Ty a ja, máme svoje chodníčky. Keď šľapem vpredu, ty ma istíš. A keď ty ideš predo mnou, ja sa opíjam fantáziou všedného dňa. Jedno je isté: Chodníčky bývajú trnisté, ale to patrí k našej profésii. Nero zavrtí chvostom. Túto problematiku dôverne pozná. Pod mostom zastavíme. Nero dvihne nohu a sa ma opýta: Edo, nebola tá teta opytá?

 

 

Na liste napísané...

Všetci vravia, že ťa mám rád.

Pozerám sa okolo.

Stále tá istá krajina a ja som strom.

Na listy maľujem - svoj dom,

v ktorom je poukladané celé moje podvedomie.

 

Je utorok dvadsiatého siedmeho októbra.

Rádio Východ vysiela Nočné rande,

...ale k čemu je ten spěch?

Keď stále jeden druhého hľadáme.

Píšeme si listy každý deň.

 

Je jeseň

a aj nás poznačil čas.

Čas, kedy listy popísané padajú,

aby na jar v novej kráse,

otvorili krásu farebnú.

Čistú, nepopísanú!

 

 

Ukrižovaný!

Koľko sa už nastrieľalo, kôli tvojmu fenoménu.

Tvoj kríž nosia bezmenní a ty nevidíš tú biedu,

-lebo si ukrižovaný!

 

V mene tvojho mena sa deje premena

v spoločnosti i v parlamente.

Jední plačú.

Druhí prosia.

Niektorí ťa v srdci nosia, ako spasiteľa.

 

V mene tvojho mena pripravujú popravy.

Silný slabšieho gniaví.

Koleso dejín sa otáča.

Jední prosia Mohameda.

Druhí majú silu ducha,

niektorí zas zlaté teľa nesú do banky.

 

A ty si ukrižovaný!

Z kríža vidíš každého.

Chudáka i toho zazobaného podliaka,

ktorý sa usmieva , že pôjde do neba.

Euro mu otvorí zlatú bránu

vykladanú ražničím.

 

2. 21:30

 

 

DNES.

 

Som rád, že prišla zima. Taká normálna.

Hoci sa oklúzna fronta motá neďaleko môjho teritória, konečne pociťujem, ako sa zima nasúva. Pomaly, ale isto.

Aj vrany sa usadzajú čoraz bližšie a bližšie. Je ich toho roku neúrekom! Mňa stále ešte fascinuje let jastraba, alebo jemu podobných letcov. Keď už si v tom čase nemôžem sám zalietať, aspoň ten vták je zatiaľ nezávislý na meteorologických podmienkách. Na to, aby si zalietal ho väčšinou prinúti jeho žalúdok. Tak, či tak, je Maestro!

Pre mňa, šesťdesiatníka, ma deň pred zimným slnovratom, zima rovnako fascinuje, ako pred sto rokmi. Ľudkovia sú vytočení z malej vrstvy snehu. Hotová kalamita. Aj ten bavorák sa poserie, keď ho diriguje opičí mozok. Je to tak!

Tak to bolo za komunizmu, a tak to je aj dnes, keď vládnu pravicové strany. Slota sa na to bohumilo pozerá a najradšej by to všetko osral, lebo mu to nie je po srsti.

Aj Piťo plače - narieká. Vodka zdražela. Benzín má málo oktánov a najviacej to odnesie môj Mirko. Chlapec, ako repa! Aj on robí chyby. Kupuje lacnejší benzín „a ja čujem, jak brinkajú ventili. Može potom do nich podžubac“. Piťu, niečo s tými oktánamy asi bude, lebo aj moje mačky sú akésy bledé.

Rozmýšľam! Možno, že nespoľahlivo. Ale ten normálny život sa uberá stále podľa svojho harmonogramu. To len ľudkovia ho robia viac, alebo menej znesiteľným.

Mne PC šľape, a preto mi je dobre na duši.

Len keby: Anjely zleteli.

Najprv pastierom podali zvesť.

Potom sa pozreli,

či nie je hladný Bin Labin.

Poutierali pysky nenažrancom.

Som si istý,

že KDH v tom nemá prsty.

 

Len ja si budem svoju pieseň spievať:

Do hory,