Annymama. Posledné zamávanie. (Spomienka.)

Navždy odišiel dobrý človek. Tichúčko. S prasknutým srdcom. Sama na nemocničnom lôžku.

Nepomohli jej ani sugestívne oči, ktoré nemo, ale o to vyzývavejšie prosili o pomoc. S napätím pri každom stretnutí čakala, niekedy aj dosť nervózne, či sa nad ňou niektorá z dcér nezľutuje a nezoberie do vlastnej opateri, do vlastných rúk. Nedokázala to žiadna, ani náznakom. Ani prázdnym gestom!

A dnes? Hypotetický povedané, bola by sa ešte o svojich dvoch barličkách postavila na vlastné! Lekár po týždni povedal tým, ktorí sa informovali, že z lekárskeho hľadiska operácia krčka stehennej kosti je v poriadku. Ale v poriadku nebol nikto zo zdravých od ktorých pomoc očakávala.

Ľudkovia sú sráči. Samy ledva že prežívajú. I to len s Božou pomocou.

Keď som s Annymamou telefonický, alebo osobne rozprával, vždy som jej dôrazne povedal, že jej pomôžem kedykoľvek, s akýmkoľvek problémom. Vždy mi prikývla, ale v skutočnosti odo mňa pomoc nežiadala. Nemohla. Jej deti by videli v našom prípade, že to robím, pomáham jej, za úplatu! Uvedomila si, že navzájom na seba striehnu, ako supy na zdochlinu.

V konkrétnom prípade, v nemocnici, na lôžku už bola čistá. Všetko  rozdala. V takom prípade nech sa už len sama hrabe! Marika každému s kým hovorila o mame povedala, že jej doktor Lipták povedal, že len 10% sa z nemocnice vráti živý! Ostatní sú odpad.

Annymama sa aj v tom svojom položení zachovala dôstojne. Neprosila! Čakala. Tichúčko,dôstojne, len so svojimi veľkými sugestívnymi očami. Pozorovala svoje deti. Svoje tri dcéry. ...raz, keď som ja bol pri nej s Marikou a Katkou, vstúpila do dvier Nikolina. Strhla sa a ukazujúc prstom k nej povedala výrazne: „To sú moje tri dcéry!!“ Znovu sa uvolnila a tichúčko ležala.

Odišla. Dobrý človek. Starostlivá mamička.

Život uteká. Takto končia milióny. Ľudkovia sa vyhovárajú na dobu! Doba, dni, sú tisícročia rovnaké. Len ľudkovia sú maličkí. Ale, pravdu povediac, samy sa na svet nechceli. To my -kury, sme chceli. A po predkoch sa dedia gény. Dobré i zlé!

Niekedy sa deti robili, ako lacná pracovná sila. Inokedy s veľkou námahou, ako dediči majetku a vo väčšine prípadov náhodne, len tak -pri plote. Sme predsa ľudkovia!