Báseň na každý deň

Báseň na každý deň
 
Venovanie:
  Za všetko, čo dobre robím, vďačím mojim milým babičkám  a dedečkom. Maminke a oteckovi. Sestričke Ruženke. Bibianke Kopilčákovej a všetkým mojim priateľom.
 Šľachetnej vevke - Marike. Synom Edkovi – zajkovi, Maťkovi – medveďkovi.
 Manžel a otec Jeho, ježisko.
 V Kanaši 18. apríla 2006
 
 
Vyznanie…
 Blúdim po nekonečných cestách poézie. Obnažené srdce kladiem do rozkošných rúk  bláznivej ženskej nehy. Inštinktívne siaham po rozkvitnutom kvete. Fialky zbieram pre rozkoš tejto chvíle. Zo svojho srdca rád rozdávam optimizmus pre svojich priateľov. Nebojím sa krivolakých ciest. Som neúnavným pútnikom, čo v prepotenom tričku hľadá miesta, kde poézia rada sedáva. S múzami som už dlho obdivuhodne zadobre, lebo z pera mi lietajú metafory ako kŕdle holubíc.
 
                    štvrtok, 16. marca 2006
 
 
Obrázky...
 Maľujem slová doslova pravou rukou.
Oblúkom sa vraciam tam, kde je prameň     
čistých myšlienok,
obrázkov – maľovaných detskou rukou.
 
Majster Čas zahladil stopy.
Vraciam sa do Európy cez Veľký Šariš.
Pod snehovou nádielkou odpočíva moja známa – neznáma,
Chalúpka detských snov a nádejí.
 
Na kolenách mám odtlačky týchto dní.
Sám so svojou Poéziou
Vnímam storočné nánosy spomienok.
 
Pozdravujem svojich predkov!
Myslím, že sa stotožňujem s ich zbožným želaním:
Postaviť Dom zo slonovej kosti
A Bránu nebeskú pre ľudské slabosti.
 29.11.2001
 
 
 
Admirál...
 
Neďaleko na lúke, pristal letec, básničkár.
Kráľ kvetov, kúzelník, motýľ Admirál.
Rád sa opájal sladkým mokom májovým.
Vždy, keď ho stretnem, vystrúham mu poklonu.
Obdivujem ho, ako v nelogických krivkách svojho letu pozdravuje kvety
A večer mu svet pri nohách usína.
Má svoje algoritmy vypracované do najmenších podrobností.
Rád ukazuje svoje žiarivé krídla.
Divím sa, že nemá ustálenú svoju trhovú cenu.
Pre neho je Euro tak nepodstatné,
ako sú pre mňa nepodstatní trhovníci v parlamente.
On sa ľahko predvádza a ja počítam svoje predposledné a posledné kroky.
Strácam sa vo virvare života, ako ťava v púšti.
Chvíľu si ešte robím plány a potom uvažujem s Majstrom Šostakovičom,
Či si ešte zahrám vo veľkom orchestri života, alebo len školské etudy,   
a potom poďho, rovnými nohami tam,
kde sa voda sype a piesok prelieva.
Do neba!
 
Vraj, po niekoľkých rokoch pokánia, všetci sa zídeme na májovej manifestácii. Asi to bude znovu pekná oslava Sviatku práce. Budeme žrať makaróny s voňavým hovädzím mäskom a zapíjať pivečkom. Zakončíme oslavy plesom. Bude tam aj ten pán, čo vešal štátnu kravatu Vladovi Klementisovi a iným buržoáznym nacionalistom a príživníkom socializmu. V Dvorane slávy, hlavný kat prednesie slávnostný prejav a bude rozprávať svojím súdruhom, ako sa Vlado triasol, keď mu zaťahoval kravatu a duchovný otec sa modlil za jeho zradcovskú dušu. Bude to v nebi šou! Plešivcov i prašivcov. Ale veď komunistická strana ešte žije. Nezložila zbrane. Hrbatí súdruhovia šijú nové vesty pre nevesty nebožtíkov.
 
Aj taká je májová spomienka na roky minulé.
A ja sa teším, že pravdepodobne mi už Majster kat nezavesí štátnu kravatu na môj tenký hyperaktívny krk.
Tento ošiaľ trvá iba chvíľu, ale zato na večné časy.
A nikdy inak!
 
14.05.04; 01:51
 
Úvaha...
 
Písať sa dá ráno, na obed, večer i v nočných hodinách.
Myšky chrumkajú svoju celodennú energetickú zásobu.
Celebrity vyvrhujú posledné zbytky celodenných žraníc v pisoároch i pred televíznymi obdivovateľmi.
Len hlupák váha.
Naťahuje trasľavú ruku za korunou a vlečie sa do neznáma.
Tam, kde je dáma na ťahu, je nádej na víťazstvo!
 
Neváham ukladať myšlienky i keď sú podmienky pod psa.
Dobré slovo život občerství.
Predseda každej strany sa bude v hrobe obracať.
Je to zlomyseľník.
Kupuje svoje ovce i barany za žuvanec sena, za hlt slanej vody.
 
Písať sa dá!
Musíš byť slobodný.
Nie priviazaný za ucho strany prašivej.
 21.01.04; 11:19
 
 
 
 
Báseň...
 
  Na poli horí ohník, horí.
Na vlásku visí môj život.
Maľujem.
Milujem.
Nesadím.
Nesejem.
Samo sa mi rodí.
Sám
- od rána do večera sa pozerám,
ako okolo mňa život poskakuje.
 A kameň?
... čľup – do vody.
 05.09.01; 21:
 
 
 
 
 
ABOA...?
 Trochu málo na to, aby talent zažiaril!
 Slovo.
Večný márnivec.
Odvlečený za horizont neba nebeského.
Vyskočí.
Zažiari.
Zhasne.
 
Dve slová,
Ako jedna báseň.
 
( Venované váženej Milke Husárovej.)
 
 
 
 
 
Paragliding...
 Uviazaný na lane večnej blaženosti,
Točím a točím.
Na úbočí dve lane pozorujú,
Kedy urobí pilot chybu.
Preskakujem s cumulu na cumulus.
Podo mnou sa perlí strieborná stužka mojej Torysy.
A som doma!
 Marika ma čaká.
 05.09.01; 21:15
 
 
 
Obraz...
 
Snehom zasypaná pláň.
Cesta sa po nej kľukatí.
Na horizonte sa rysujú moje tri kopce.
Vietor ich končiare strapatí.
 
Tam, pod nimi ráno sa zobúdzam.
 
Mávam unaveným vtákom na pozdrav.
 
Ponúkam okoloidúcim šťastlivcom:
„Kúpte si kľukatú modrú cestu. Za milión.“
 
(Asociácia na môj obraz – Zima v Kanaši, olej, lepenka, 110X50cm, 1985)
 
 
05.09.01; 21:20
 
 
Lastovička..
 
Posledný okruh po obľúbenej dráhe.
Malá akrobatka odlieta.
Dieťa leta.
Moja štebotavá.
 
Pružné krídla.
Očká hravé
A ako dokonale poznajú svet.
Ako sa ľahko prevaľujú v turbulencií.
 
Posledný okruh po obľúbenej dráhe
a malá akrobatka zo scény odlieta.
 
11.09.01; 20:10
 
 
 
 
 
Tarantela
(Taliansky ľudový tanec.)
 
Už sa zase bijú, mlátia.
Smrdia horľavé telá.
Arabi sa radujú.
Amerika posmutnela.
 
Násilie má prioritu.
Proletári letia do Wellstrítu.
Krv im kvapká z čela.
 
Či je to chumaj Rotberg, Žojko,
rozum majú ako ich arabskí kolegovia.
Len strieľať, vraždiť a cinický sa vysmievať.
Kat ako kat.
Jep tvoju mať!
 
( Asociácia na americkú katastrofu z 11.09.01.)
 
12.09.01; 10:10
 
 
 
 
 
Drž krk!
 
Prerežem ťa po diagonále.
Protiví sa mi tvoja maska skurvená.
Do červena!
 
Do červena si zmasíroval pokolenia starousadlíkov.
Tackajú sa zo strany – na stranu.
 
Keď si chlap,
daj si ránu do svojej tupej chlavy.
 
Krivdy, čo si vyrobil,
nenapravia ani hordy tvojich synov.
Mladých boľševikov.
 
13.09.01; 03:40
 
 
 
 
Vierka ...?
 
Čo robíš?
Na tvoj mobil posielam ti krátku správu SMS.
Zmes lichôtok.
Vyzvaní do tanca.
 
Moja šanca je tu!
Vytáčam svoj život na novú mobilitu.
 
Kde ostatní končia, ja začínam.
Možností mám!
 
Vyberám tú pravú chvíľu...
A dvere otváram dokorán.
Len žiť a nezomrieť!
 
13.09.01; 03:45
 
 
 
Kakofónia...
 
Ta – ta – ta – co?
Ulej mi po – po - pol deci!
Nech pomenujem veci pravým menom.
 
Fenomenálne užívaš život.
Ko – ko – ko – konečne sa pasú ko – ko - kone na betóne.
 
Na betóne pristála malá ko – ko – kobula.
Bula smiešna.
 
Oči hovorili pravdu.
A ja som pozoroval, ako si vyzliekala svoje
ka – ka - kantáre.
 
Mi – mi – misionár orálne užíval svoj krátky život
s anjelíčkom stražníčkom.
 
13.09.01; 04:00
 
 
 
Terazky som majorom!
 
Teraz,...alebo hneď
- privediem svoje myšlienky na svet.
Hravé stálice.
Svietiace hlavolamy.
 
Nikdy nebudem stáť s vami na jednej strane.
 
Nohy mám polámané,
ale chrbtová kosť sa ešte neohýba.
 
Ľudkovia moji!
Vaše hlúposti moje kosti nezničia.
Zem je vám milostivá.
Pohltí vás.
 
Čas plynie pomaly.
Zem sa pravidelne otáča.
Hlúpy padnú.
 
Pravda zvíťazí!
 
13.09.01; 04:10
 
 
 
 
List...
 
Odovzdávam myšlienky na posúdenie.
 
Píšem ich pre teba bratku.
Máš na krku hlavu,
tak s ňou otáčaj v pravý čas!
 
Môj čas plynie.
 
Vedel som dobre farbu namiešať.
Chodil som na rukách tak,
ako ty na svojich slabých nožičkách.
 
A tie kvety!
Koľko som ich daroval.
Ženám.
Hravým darom neba a zeme.
 
Lietal som.
Za pokus to stálo!
 
Život je len jeden.
Tak si ho užívaj!
 
13.09.01; 04:35
 
 
 
 
 
 
Sám...
 
Brodil som sa po kolena,
Vo vesmírnom prachu.
 
Aj strach som mal, keď som sa dobíjal
Do osídiel lásky.
 
Krásky štebotali.
Otvárali svoje nežné brány.
 
Ako sladko voňali ich nežné telíčka.
Kučeravé i plavé.
Kamila spanilá vedela, ako láska praská!
 
Včera bola nedeľa.
Čítal som Breviár lásky.
Hladil som kolienka tej pravej...  .
 
Priviedla ma do raja.
...a tie oči !?
...a tie krivky úžasné !
 
Sám som sa brodil vo vesmírnom prachu.
...a čakal,
kedy  sladká myšlienka otehotnie.
 
13.09.01; 04:50
 
 
 
 
 
Sen...
 
Snívalo sa mi
Že som stretol ženu, i, štíhlu ako ihlu.
 
Spolu sme štartovali na padákovom klzáku,
-HEAVEN.
 
Bola hravá.
Štebotavá.
Smädná po živote.
 
Chvíľu sme spolu lietali.
Snívali.
A potom?
... znova sme sa ukladali do vyležanej trávy.
Jej teplý dych lepil sa mi na čelo.
 
Prikladal som do pahreby,
Aby láska horela.
 
Teplo – teplo.
Horúco!
 
13.09.01; 05:00
 
 
 
 
 
 
Čakanka...
 
Už si unavená, od stáleho čakania ?
 
Každý deň otváraš svoje modré očká.
I ja som sa dočkal.
Teším sa, že si sa rozvila do krásy.
 
Ten, kto má rád poéziu, vytrvalo čaká.
Tak, ako ty.
Moja čakanôčka!
 
Na ranné dotyky.
Na pohladenie slnka.
I na spev slávika.
 
Počkaj ešte chvíľu!
Chcem ešte obdivovať a maľovať
Tvoju nežnosť modrú.
 
13.09.01; 05:05
 
 
 
 
Kolobeh života...
 
Ráno, ako odmena: Úsmev.
Potom ma čaká druhá smena.
 
Po obede, ako odmena: Úsmev.
Čakajú ma lepšie časy.
 
Večer ?
Bez nároku na odmenu, uberám sa po úvrati.
Ku hati.
 
Premena lásky, na sedmokrásky.
Láska kvitne v každom čase.
 
Ach tie kolená !
 
Dva pevné body držia ma na dištanc.
 
Od rána, do večera,
prenikám k podstate pravdy.
 
Čaká ma láska.
Ako odmena!
 
13.09.01; 05:25
 
 
 
 
 
 
Odchod !
 
Mám na mále.
V cele sa vyberá na popravu.
 
Prvý – druhý !
Prvý – druhý !
A ja stále som tretí .
 
Som sám.
Prisahám !
 
Teším sa na odchod.
 
Druhí ostávajú.
Prví sa chystajú na popravu.
A ja som stále tretí.
 
Som sám.
Mám smolu.
Ostávam na slobode.
 
Sám.
Samučičký !
Sám.
 
16.09.01; 22:50
 
 
 
 
 
Do neba...
 
Uťahujem popruhy.
Päťbodová kontrola.
Štartujem.
 
Na Straníku sa čerti ženia.
Heaven plače, narieka.
Zmieta sa , myká, zaklopuje.
 
Pristávam.
 
Kľúče mám.
Zatváram nebo.
Padák odkladám do batoha.
 
Priateľom kričím:
Dovidenia na jar v roku dvetisícdva!
 
Záznam z trasy Kanaš. Straník. Bratislava.
Som starší o rok, ale hlavne:
Bohatší!
 
( Záznam z posledného letu.)
 
16.09.01; 23:00
 
 
 
 
Jabĺčko...
 
Rozdeľujem jablko sváru na štyri.
 
Tri štvrtiny si vychutnám sám.
Jednu štvrtinu dám na ochutnanie mojim milým osobám:
Vevke, Zajkovi a Medveďkovi.
 
Sú výborní!
Len ja som chudák, najlepší.
 
Jabĺčko sváru gúľam do kopca.
 
Asi som psychopat!
Hoci to nerád priznávam.
 
Ale veď: Marika všetko vie.
Mýliť sa nemôže!
 
16.09.01; 23:05
 
 
 
 
 
Osud...
 
V tisíc deväťsto štyridsiatom prvom
dostal som do vienka palicu a biele rukavice.
 
Do dobrej spoločnosti sa nehodím!
Som zarastený „ jak Ezauf “!
 
V Kauflande majú dobrú Vodku.
 
Druhýkrát si dám pozor na jazyk !
 
Priatelia: Dovidenia v nebi.
 
Zazvonil zvonec a rozprávke bol koniec.
Nie kanec ?
 
16.09.01; 23:10
 
 
 
Vinobranie...
 
Perlivé a sladké.
 
Celoročné cvičenie
pod holým nebom.
 
Bum – bác !
A je tu jeseň.
 
Pieseň sa valí po úbočí.
 
Dievčatá, dievčatá.
Po vašich stehnách sa dá do nekonečná potulovať.
 
Nie!
Myslím na to najlepšie.
 
Na sladké milovanie.
 
Nie?
Obráťme list.
 
16.09.01; 23:25
 
 
 
Snenie...
 
Pohľad cez okno neveští nič dobré.
Ťažké mraky otvárajú svoje plné kontá.
 
Bravo – Bravissimo!
 
Ja som zavesený na nitkách svojho klzáka.
A pomaly, tichučko sa plavím.
 
Nekonečnosť nežného lona sa otvára predo mnou.
 
Snívam o sladkom obdivovaní krás prírody.
Na zvody nemyslím.
 
Aké je krásne snenie,
Keď počúvam len tvoje vzdychanie.
 
17.09.01; 13:10
 
 
 
 
Áno...
 
Nad ránom počujem tvoj hlas.
-„Môžem vstúpiť ?“
 
Áno !
 
Ráno je múdrejšie večera.
 
Včera som len sníval.
A dnes som vychutnával zakázané ovocie.
 
Od rána do večera, túlal som sa po zákutiach tvojej samoty.
 
Brány nebeské boli otvorené.
 
Skĺzol som až na dno.
 
Bolo tam príjemne.
A ako teplo, ba až horúco!
 
17.09.01; 13:25
 
 
 
 
Jeseň...
 
Lastovičky odleteli.
 
Včielky oddychujú.
 
Ja sa chystám na prijatie.
 
Do mojich dlaní sa uhniezdila žena zrelá.
Púpavienka premrznutá.
Celá biela.
 
Srdiečko pumpuje adrenalínové pochúťky.
 
Zvlášť, keď sa jeseň vlieva do údolia,
pociťujem túžbu po dozretom ovocí.
V noci silnejšie, ako cez deň.
 
Čakám na nežný stisk teplej dlane.
Na pohladenie.
 
17.09.01; 13:30
 
 
 
 
 
 
Ó, Matko božská...!
 
Tlak na zmysly neustáva.
 
Žltne tráva.
 
Lastovičky štartujú.
Milujú nekonečný pohyb.
 
Na tvoje stehná opatrne prikladám svoje kosti.
Mám ti čo povedať.
Do tvojho lona ukladám svoje celoživotné skúsenosti.
 
Zúročím svoje bohatstvo.
Pre generáciu nových Majstrov odovzdám inšpiráciu.
 
Po rebríku vchádzam do pekla.
Pre mňa sú brány pekelné otvorené!
Dvadsaťštyri hodín.
V piatok i vo sviatok.
 
Ó, Matko božská!
 
 
13.09.01; 04:20
 
.

 
 
Srdiečko moje...
 
Tvoje oči stále vidím na úboči.
Myšlienky sú hore nohami
a ja čakám na tvoje áno.
 
Povedz mi,
kde skrývaš svoje zatúlané sny.
Vyberať ich budem po jednom
a splním ti ich na svitaní.
 
Nechýba mi dobrá vôľa.
 
Z poľa sme úrodu pozvážali.
 
Do tvojho dvora prídem,
až sa zažne zlatá luna.
 
17.09.01; 13:40

 
 
HELGA...
 
Si krásna – až to bolí.
Na tvojom poli nieto stopy po strnisku.
Asi si orala a siala.
Úroda sa nevydarila.
Voda ju zobrala.
 
Si krásna – až to bolí.
V krajine tvojho mozgu nieto zákutí,
pri ktorých by sa mohol pútnik pristaviť.
 
Si krásna – až to bolí.
Na tvojej roli nechcel by som gazdovať.
Všetko pekné ostalo len v spomienkach.
 
Milá Helga.
Ach !


 
 
 
Inverzia...
 
Šedá jeseň sa tlačí do doliny.
 
Na červené maky a maliny len spomínam.
 
Mám šesťdesiat a roky letia.
 
Do veršov spomienky na leto ukladám.
 
Leto je v nebi.
K zemi sa tlačí inverzia.
 
Po poli myši pobehujú.
Čakajú, že bude tuhá zima.
 
Slnko sa skrylo za oblaky.
 
Tento rok rýchlo ubehol.
Aký bude ďalší ?
 
Aký ?
 
20.09.01; 08:05
 
 
 
 
 
Motýľ Admirál...
 
Priletel.
 
Ľahko pristál.
 
Môj priateľ motýľ, Admirál.
 
Dolietal.
 
Zima sa mu tlačí pod kožu.
 
Odloží padák, ako ja.
Obaja sme dolietali.
 
V apríli, alebo v máji, krídla si zase roztiahneme
a poletíme za svojou chimérou.
 
Motýľ Admirál.
I ja!
 
21.09.01; 09:30
 
 
 
 
 
Babie leto...
 
Do žlta sfarbujú sa listy čerešní.
Nič dobrého to neveští.
 
Ráno, čo ráno,
hmla rozlieva sa do dolín.
 
Zakráda sa Nerovi i mne pod kožuch.
 
Len slnko ešte na čas vykukne
a vykotúľa biele kumuly.
 
Chvíľu bude raj.
Pre pilotov, -paraglidistov.
 
A potom ?
 
Len jastrab na mňa zavolá,
spod bielučkého kumula.
 
Ako mu len závidím!
 
21.09.01; 09:35


 
 
Motýle...
 
Majú rozhodnuté o svojom osude.
 
Využívajú právo poslednej chvíle.
 
Prišli sa so mnou kontaktovať.
 
Sadli si na článok z Korzára od Milky Husárovej.
Expresívnosť výtvarného prejavu Edmunda Capáka.
 
Aká to vzácna zhoda!
 
Admirálske motýle ma považujú za priateľa.
 
Sú pri mne do poslednej chvíle.
 
Na míle sú im vzdialené pletky.
 
Štarty a pristavanie.
 
Hľadanie farieb leta je ich poslanie.
 
22.09.01; 09:30





Vzácna chvíľa...
 
Lúčenie.
 
Aj trocha poézie.
 
Posledné zamávanie admirálskych krídiel.
 
Nádej.
 
O rok sa stretneme znova!
 
Obloha bez mrakov.
 
Nadišla chvíľa básnikova.
 
Jesenná nálada sa vkráda do každého póru.
 
Prichádza čas melanchólie.
 
Snenie sa stáva chlebom každodenným.
 
Vdychovať jeseň.
 
Žiada sa zakričať: Opakovať. Opakovať!
 
Vzácna chvíľa pre motýľa.
 
22.09.01; 09:35
 
 
 
 
 
 
Čakám ťa...
 
Áno.
 
Ráno bolo vyumývané.
 
Do doliny môjho bytia sa vlieva jesenná hmla.
 
Prichádza čas chryzantém a jesenných astier.
 
Moji Admiráli končia letové dni.
 
Pod zlatistými lúčmi slnka
vychutnávali šarm a vôňu lúčnych kvetov.
 
Jeseň začína svoju pieseň spievať.
 
I ja si svoju pieseň spievam.
 
Čakám, kým nové leto namaľujem.
 
23.09.01; 05:05



 
 
 
Ešte kvitne...
 
 
Čakanka stále čaká na moje pohladenie.
 
Jej očká sú už unavené.
Oddýchnuť musia.
 
Na jar, keď kvety znova rozkvitnú jej do krásy,
privedú ma do úžasu.
 
Jesenný dážď klope na okno.
 
Blíži sa slnovrat.
 
Čakanka stále čaká na moje pohladenie.
 
Prepáčte priatelia moji.
Nemám na vás čas.
Musím sa jej venovať.
 
A obdivovať.
 
23.09.01; 05:25
 
 
 
 
 
Už letím...
 
Posledné pristátie na mojom ramene.
 
Posledné dotyky s farebnou krásou.
 
Motýľ Admirál sa chystá spať.
 
Na pozdrav mi ešte zamáva.
 
Aj druhý... tretí.
 
A už aj letia tam, kde chodí slnko spať.
 
Dosť bolo šantenia a letných radovánok.
 
Cez zimu musia svoje krídla vyčistiť a premaľovať.
 
Motýľ Admirál sa musí starať o svoj imidž!
 
23.09.01; 05:30
 
 
 
 
 
Šípky...
 
 
Pomaľované do červena.
 
Vyumývané jesennou rosou.
 
Po suchej tráve sa naboso nechodí.
 
Slnko sa brodí nebom belavým.
 
S Nerom ideme po strnisku, hľadať si lásku nebeskú.
 
Prejdeme cez les a na úbočí dievča ma čaká.
 
Budeme zbierať šípky červené.
 
Nesmelo ju pobozkám na čelo.
 
Nie Nero ?
 
Pôjdeme sa hrať, kde chodí vietor spať.
 
23.09.01; 05:40
 
 
 
 
 
 
Ráno...
 
Okna ešte spia.
Len kde – tu, rozospatý pes šteká.
 
Rieka sa vlieva do môjho koryta.
 
Robím si plány.
Pre nové vzlety.
Pristatia.
 
Priatelia platia poslednú rundu.
Vodku a pivo.
 
Netrpezlivo očakávam nový deň.
Zažíham pri rannej káve pochodeň.
 
Nech príde !
Deň plný prekvapení a zbožných želaní.
 
Bude sa v ňom točiť,
ako na kolotoči,
nová myšlienka.
 
23.09.01; 05:50
 
 
 
 
Venovanie...
 
Na tejto strane píšem venovanie, pre Edka – Zajka.
 
Nemaľuj čerta na stenu!
 
Život to nie sú bájky.
 
Je to hra!
Pri ktorej sa ukladá na jednu stranu – mal dať.
Na druhú – dá!
 
Nehľadaj pravdu tam, kde nemáš kompetencie.
 
Klapancie sú dobre na zasmiatie.
 
Len s faktami sa dá uspokojivo žiť.
 
Narábať pre potešenie,
keď chceš mať čistú hlavu
a dobre spať.
 
23.09.01; 06:00
 
 
 
 
Thank !
 
 
Dnes.
 
Na poludnie.
 
Otvorili sa dvere dokorán.
 
Bez zábran som vytočil číslo 77 515 78.
 
Úzkou škárou som sa predieral na dno každodennosti.
 
Možností mám.
 
Hádam, doletím do cieľa.
 
Na voňavom kvete ostali mi letné spomienky.
 
Pozorne ich ukladám do svojho podvedomia.
 
27.09.01; 21:30
 
 
 
 
 
 
September...
 
Štartujem.
 
Straník sa vzďaľuje.
 
Schvaľujem Radkove pozvanie:
„Edo neváhej !
Jsou to naše letošní poslední starty.“
 
Dosť bolo krásy ba i driny.
Modriny sa mi vyhýbali.
 
Cez zimu sa schovám pod perinu
a počkám na jarnú termiku.
 
Nemám rád paniku.
 
Len dobré štarty a ešte lepšie pristátia.
 
Za všetko ti život veľmi pekne ďakujem!
 
27.09.01; 21:35
 
 
 
 
 
P.S...
 
Dnes som mal pekný deň. Jozefínka i Violka mi pomáhali s upratovaním. Poumývali mi okná v ateliéri. Spolu sme kávu vypili a naladili sa na dobrú náladu. Dokončujem kuchyňu. Mám ju vymaľovanú na svetlulinko žlto. I obklad už dokončujem. Chce sa mi žiť i pracovať. Len keby Marika a Edko boli ku mne trpezlivejší. Škoda, že je to tak. Ale žiť sa musí!
 
27. septembra 2001; 21:50
 
Filigran, SCS - hovorové: Človek bez vážnosti. Pochabý, smiešny človek.
 
 
Filigran – to ja !