IMPULZ

Tento článok som napísal niekedy v roku 2001. Zrejme pred voľbami. Keby som ho poslal do redakcie Veľkošarišana asi by bol?

Asi by bol aktuálny. Nebol uverejnený, lebo som si nechcel s nikým, s ľudkov "pysky merať". Teraz je znovu volebný rok.

Aký bude. Aký?

IMPULZ

Rád beriem denne pero do ruky.

Duša ma núti formovať myšlienky, aby aktuálna príčina, ktorá ma oslovuje neostala vo mne, bez odozvy. Výpoveďou riešim problémy, ktoré ma sužujú a aj tie, ktoré potešia.

Teraz boli voľby do VÚC a denne mi prichádzali farebné letáky, brožúry, ba aj knižočky s primitívnymi portrétmi lídrov a ešte s banálnejšími textani. Títo lajoši nemajú kritiku, pravdepodobne ani inteligenciu, len túžbu po mastnom džobe. Niekedy mi takýto kvalitný papier poslúži ako podložka, keď si čistím cibuľu ku chlebu s domácou škvarenou masťou. Jem s chuťou a pozerám sa na nevinné očká „mojich“ lídrov. Keď bude zlé počasie asi ich nepôjdem ani voliť. Jeden lepší, ako druhý!

Niekto už len pôjde k urne, vyriešiť zatiaľ jediný demokratický spôsob o rozhodovaní voličov. A mne je jedno, kto z tých cililinkov bude brať plat a kto bude nakupovať drahé BMW, -za naše peniaze.

To všetko ani nie je také podstatné. Najväčšiu radosť mám z nášho periodika, -Veľkošarišana. Toho roku oslávime jeho desiate výročie. Robili sme ho a robíme s láskou a hlavne s túžbou, aby sme priniesli pre našich obyvateľov nové správy z minulosti a aktuálne postrehy zo súčasného života. Ja som v redakčnej rade len pre jednú, jedinú vec: Keď predseda redakčnej rady, pán magister Milan Levendovský, ma poprosil, aby som urobil logo pre Duminov Šariš, dostal som „IPULZ“!

Celý život sa venujem umeniu a viem, aký to má význam pre formovanie duše čitateľa, hlavne mladého. A tak som popri uverejňovaní svojich básničiek a našich čitateľov netrpezlivo čakal, kedy sa nám objaví mladý talent. Roky ubiehali a zrazu sa objavili prvé skromné veršíky mladej Katky Vavrekovej. S veľkou radosťou ich na redakčnú radu predkladal bývalý riaditeľ školy vo Veľkom Šariši a podpredseda redakčnej rady, pán magister Janko Oravec.

Už jej prvé „obrázky“ vybočovali z rámca veršovačiek. Na jej mladý vek boli silné obsahom i formou. Dnes už slečna Katka patrí k pravidelným prispievateľom u ktorej je nesporné, že má veľký dar „zhora“, TALENT. Na malej ploche vie vykresliť celý problém, ktorý ju irituje a robí to s ľahkosťou. Je evidentné, že sa s radosťou v duši pohráva s myšlienkou, ktorá dostáva pevný tvar. Nie je to tvrdá veršovačka. Kľudne si z nej môžu brať poučenie aj „magistri“. Pretože písať verše, to nie je mechanická záležitosť. To nie je ukladanie banalít podľa systému pána Hopkinsa: AA BB a podobne. Je to zmyslu plná hra podvedomia, ktoré musí byť spojené s citlivou a krajne vnímavou dušou!

Myslím si, že táto poznámka je na mieste,lebo... Keď sa chceme v budúcnosti tešiť z nových talentov, mali by v prvom rade stretnúť v našej rubrike primerané literárne útvary a nie ťažkopádne pokusy, -čosi zveršovať. Veď náš Veľkošarišan nie je žiadne béčko! Verš ,či už je voľný, alebo viazaný (nie zviazaný!), musí mať svoju dušu. Verš, -to je BÁSEŇ! A básne sa nepíšu. Báseň, to je tvorivá hra, keď duša spieva. Je úplne jedno, či ju niečo trápi, alebo lieta od šťastia.

Dlho som nevedel tých niekoľko myšlienok sformulovať do celku, až som dostal IMPULZ! Škoda, že tým impulzom boli voľby do VÚC. Namiesto tých poondiatých plagátov, ktoré stoja nás občanov milióny, ničia vkus mladých ľudí, privykajú formalizmu a vôbec: Znehodnocujú náš život každodenný!

Poézia, -literatúra, umenie, je medzi ľuďmi popoluškou. „Nieto peňazí“ na podporu a rozvoj talentu u mladých, ktorí sú, nech to znie akokoľvek všedne „nositeľmi pokrokových tendencii.“ Oči mladých talentov nie sú zmagorené natoľko formalizmom, ktorí vnášajú neustále starí dogmatickí magistry, docenty a profesory inflagranty.

Som veľký optimista. Mladí majú zelenú v našom periodiku. Stačí, keď za desať rokov našej práce vykvitne hoci len jeden Talent, ako napríklad „naša“ Katka. Báseň, to je výpoveď medzi nebom a zemou a je len pre tých naj vnímavejších. Pre ostatných je to len chaos slov a slová vedia spievať iba pre toho, komu sa ušlo citlivé ucho. Zaiste sa so mnou a ďalšími priateľmi teší „tam hore“ aj náš stále mladý básnik, po ktorom je pomenovaná naša rubrika, Jozef Tomašík- Dumín. S úctou si na neho spomínam pri bilancovani našej desaťročnej práce.

S úctou Edo Capák, člen redakčnej rady Veľkošarišana.